autori

Múdrosť zdržania sa súdu - na zamyslenie...

 

Ach nie. Desím sa týchto telefonátov. Volá mi kamarát Ian, aby mi povedal, že spolu so svojou manželkou odchádzajú z cirkevného zboru, kde boli členmi viac ako dvadsať rokov. Je to smutný príbeh. Boli piliermi toho cirkevného zboru, v ktorom verne slúžili, robili veci, ktoré nikto iný nechcel robiť, a lojálne podporovali vedenie zboru: až do momentu spred dvoch rokov, kedy tento cirkevný zbor ustanovil nového pastora. Prišiel a všetko zmenil. Zaviedol všelijaké nové spôsoby robenia vecí. Pretlačil svojich obľúbencov do kľúčových pozícií v zbore. Starším ľuďom ako oni dal najavo, že by mali ustúpiť nabok a dať priestor mladším. Nepočúval žiadne rady. Pošliapal ich city. Všetko pretlačil cez stretnutia členov.

 

Iana a Lynette nenavštívil už mesiace, aj keď vie, že sa cítia zle. Iným ľuďom v zbore hovorí, že len robia problémy a že by mali zmeniť svoj postoj. A na poslednom stretnutí členov k nim bol vyslovene hrubý – prerušil Iana, keď chcel niečo povedať, a jasne dával najavo, že cirkevný zbor by bol bez nich na tom lepšie.

 

Majú toho dosť. A tak odchádzajú. Nie sú si istí, kam pôjdu, no nemajú na výber. Snažili sa poctiť Pána. Urobili, čo bolo v ich silách, aby zachovali cirkevný zbor verný biblickým štandardom. No vedia, že je čas odísť.

 

Počúvam a veľmi s týmto úbohým mužom súcitím. V Ianovom hlase vnímam trápenie a údiv. Je zjavne zranený. Mám Iana rád. Je to dobrý človek, láskavý človek, človek, ktorému záleží na tých istých veciach, na ktorých záleží mne. A podľa toho všetkého, čo som si vypočul, bolo s ním a Lynette veľmi zle zaobchádzané. Stretol som ich bývalého pastora. Nemôžem povedať, že by som si ho okamžite obľúbil. Viem si ľahko predstaviť, ako sa chová presne podľa Ianovho opisu.

 

Len s námahou hľadám slová. „Je mi to všetko veľmi ľúto. Súcitím s vami. Opustiť zbor, v ktorom ste boli tak dlho, je vždy bolestivé...“

 

„Áno, sme úplne zničení...“ a nasleduje výlev ďalších podrobných informácií o rôznych vylepšeniach, ktoré ten pastor zaviedol a pre ktoré sa desili každej nedele, o liste, ktorý napísali starším, a o odmietavej odpovedi, ktorú dostali, o tom, ako boli ostatní ľudia do všetkého zapojení, o tom, ako nesprávne boli veci zapísané do zápisníc zo stretnutí...

 

Ian je môj priateľ. Lynette mám tiež rád. A keď počujem všetky tieto veci, môj inštinktívny pocit je pocit hnevu nad tým, čo sa im stalo.

 

No práve v tomto okamihu musím byť opatrný. Ian sa opäť odmlčal. Zrejme očakáva, že niečo poviem. A svoju odpoveď musím formulovať veľmi opatrne.

 

„No, Ian, ako vravím, je mi veľmi ľúto, že k tomuto došlo. Samozrejme, nepočul som druhú stranu celého príbehu, a tak nemôžem posúdiť, kto v tom všetkom konal správne a kto nesprávne. No nech už toto spôsobilo čokoľvek, viem, že ťa to bolí, a som si istý, že ľudí v cirkevnom zbore to musí bolieť tiež. Budem sa snažiť pamätať v modlitbe na všetkých zúčastnených...“

 

Toto ale nie je to, čo Ian chce, aby som povedal. Chce, aby som jeho príbeh prijal bez akýchkoľvek výhrad. A to je to, čo aj chcem. Chcem byť oporou priateľovi proti pastorovi, ktorého v podstate nepoznám. Lichotí mi, že sa mi Ian takto zdôveril. Chcem byť vnímaný ako láskavý, súcitný, podporujúci. Chcem povedať Ianovi, že má absolútnu pravdu. Ale nesmiem to urobiť, pretože som nepočul druhú stranu príbehu.

 

Možno by bolo bývalo lepšie, keby som Ianovu verziu nepočul vôbec. Možno som ho mal prerušiť hneď, ako mi začal tento príbeh rozprávať. Možno som mal v tom okamihu povedať, „Pozri, Ian, toto ja nepotrebujem počuť. Dokážem sa modliť za teba a Lynette aj bez toho, aby som počul detaily.“ Toto sa však nedá vždy urobiť. Sú chvíle, keď vám niekto povie svoj príbeh bez ohľadu na to, či ho chcete počuť alebo nie. A ak nechcete jednoducho odísť alebo zložiť telefón, nijako sa tomu nevyhnete.

 

Ale teraz, keď som to všetko počul, musím zvážiť varovanie Písma: „Kto prvý rieši svoj spor, zdá sa spravodlivý, kým nepríde jeho blížny a nepreverí ho“ (Príslovia 18:17).

 

Áno, Ianov prípad vyzerá byť úplne jasný. Toľko podrobných informácií, tak veľa príkladov, tak mnoho z toho, čo presne zapadalo do vecí, ktoré som videl v iných situáciách – a, áno, tak evidentná úprimnosť. Ian bol úplne presvedčený, že mi podáva absolútne presný a pravdivý opis udalostí. No múdry kráľ Šalamún ma i tak varuje, že veci by mohli vyzerať úplne inak, keby bol prítomný niekto iný, kto by Ianovi položil niekoľko preverujúcich otázok.

 

Možno by som zistil, že Ian vynechal určité kľúčové fakty. Možno by som zistil, že nebol vôbec prítomný pri niektorých udalostiach, ktoré opisoval, a že o nich len počul z druhej ruky. Možno by som zistil, že keď pastor prerušil Iana na stretnutí členov, bolo to preto, lebo rozoberanie vecí, ktoré nie sú v pláne stretnutia, je proti ústave cirkevného zboru.

 

Môžem byť stále presvedčený, že Ian hovorí pravdu, ako ju on vnímal, no môžem zistiť, že v niektorých bodoch jeho pocity prebrali kontrolu nad jeho interpretáciou udalostí. „Nadovšetko klamlivé je srdce...“ (Jeremiáš 17:9). Človek môže byť presvedčený, že hovorí pravdu, celú pravdu a nič než pravdu, no jeho srdce ho môže klamať.

 

Múdrosť a spravodlivosť mi zakazujú uprednostniť jednu zo strán v spore, v ktorom som nepočul obe strany. Ak sa postavím za Iana, odsúdim pastora toho cirkevného zboru a všetkých tých ľudí, ktorí stoja za ním. Ako povedal Nikodém, „Či náš zákon súdi človeka prv, ako by bol počul od neho a zvedel, čo robí?“ (Ján 7:51). Odpoveď: nie. Dokonca aj ľudské zákony požadujú, aby nebol odsúdený ktokoľvek, kým nebude vypočutá jeho verzia príbehu.

 

Takmer s istotou nikdy nebudem mať možnosť vypočuť si verziu celého príbehu zo strany cirkevného zboru alebo pastora. Nakoniec, cirkevný zbor nemá žiadnu povinnosť tráviť hodiny a hodiny odpovedaním na otázky všetkých Ianových priateľov, ktorí žiadajú vysvetlenie vecí. Vari sa od cirkevného zboru očakáva, že zvolá súdne pojednávanie, predvolá svedkov, otvorí zápisnicu, rozošle kópie listov a e-mailov každému, kto chce vedieť, čo sa stalo? Nie, ak by sa cirkevný zbor k niečomu takému zaviazal, nemal by čas na nič iné!

 

A samozrejme, aj keby došlo k určitému stretnutiu, na ktorom by mali obe strany možnosť sa vyjadriť, stále by tu nebola záruka, že potom budem poznať pravdu. Pre Iana bolo kľúčovou udalosťou stretnutie medzi ním a pastorom (nikto iný nebol prítomný), na ktorom pastor údajne stratil sebakontrolu a nakričal na neho. No čo ak to pastor poprie a povie, že sebakontrolu nestratil a že to bol Ian, ktorý kričal? Ako mám rozhodnúť, kto hovorí pravdu?

 

Ian hovorí, že pastor k nim nikdy neprišiel, aby si veci vyjasnili. Čo ak mi ale pastor povie, že sa niekoľkokrát snažil dohodnúť si návštevu, no Ian a Lynette mu vždy navrhli nevhodný dátum? Ako mám toto spätne overiť?

 

Je veľmi nepravdepodobné, že budem niekedy vedieť (tu na tomto svete), kto nesie vinu za celú situáciu. A tak je pre mňa najlepšie sa do veci nezapojiť dokonca ani uistením, ktoré Ian odo mňa chce. Nemusím mu hovoriť, že má pravdu. Nemusím mu hovoriť, že sa mýli.

 

Stačí, keď mu poviem, že som jeho priateľ, že mi na ňom záleží a že sa budem modliť, aby Boh urobil to, čo je pre neho a Lynette najlepšie.

 

A poviem mu, že mi záleží aj na cirkevnom zbore, z ktorého odišli. Ak sa stretnem s pastorom toho zboru, budem sa k nemu správať ako k bratovi, s ktorým budem mať rád spoločenstvo. Ak budem pozvaný kázať v tomto cirkevnom zbore, budem toto pozvanie brať úplne rovnako ako pozvanie od akéhokoľvek iného zboru.

 

Situácia by bola iná, ak by Ian a Lynette žiadali o prijatie do členstva nášho cirkevného zboru. Vtedy by bolo našou zodpovednosťou oficiálnou cestou preskúmať okolnosti, za ktorých opustili svoj predošlý cirkevný zbor. Museli by sme posúdiť, či boli nevinnou stranou v rozpade spoločenstva alebo či musia ísť späť a činiť pokánie z hriechov, ktoré urobili.

 

Toto však nie je tento prípad. Ian a Lynette nežiadajú o to, aby sa mohli stať členmi v našom cirkevnom zbore. Nie je ani nádej, že by do nášho zboru chodili ako návštevníci. Nežiadajú od nás verejnú podporu. Len odo mňa jednoducho chcú, aby som ich vypočul so súcitom, ako priateľov.

 

Opäť – bolo by úplne iné, ak by boli oficiálne pod disciplínou cirkevného zboru, ktorý opustili. Pavol nám hovorí (2. Tesalonickým 3:14), že sú situácie, v ktorých si cirkevný zbor musí „poznamenať“ nekajúcneho veriaceho a „nestretávať sa s ním, aby sa zahanbil“.

 

Ak by cirkevný zbor takto oficiálne konal voči Ianovi a Lynette, nesmel by som toto rozhodnutie podkopávať tým, že by som im ponúkal svoje priateľstvo a podporu. Musel by som osloviť príslušný cirkevný zbor a vypočuť si ich verziu príbehu. A pokiaľ by nebolo úplne jasné, že cirkevný zbor konal nespravodlivo, musel by som rešpektovať jeho rozhodnutie a nabádať mojich priateľov, aby sa vrátili a prosili cirkevný zbor o odpustenie za všetky hriechy, ktoré vykonali.

 

Toto, našťastie, nie je prípad Iana a Lynette. Cirkevný zbor, ktorý opustili, ich neobvinil zo žiadneho priestupku, nevykonal nad nimi žiadnu disciplínu a dal členom slobodu správať sa k nim ako k priateľom. Iste, Ian má pocit, že pastor a cirkevný zbor konali zle, a predpokladám, že cirkevný zbor má pocit, že on a Lynette konali zle. No ja si nemusím medzi nimi vyberať. Nemusím potvrdiť, že jedna zo strán je v práve. Môžem mať spoločenstvo aj s jednými, aj s druhými. A o to sa budem usilovať. Nebudem sa snažiť vyniesť súd vo veci tohto sporu medzi veriacimi.

 

Je také niečo uspokojivé? Nuž, je to realita života v padnutom svete. Ja nie som v pozícii rozsúdiť každý konflikt, ktorým som konfrontovaný. Nemám potrebnú múdrosť ani vhľad, aby som to mohol urobiť. Bolo by odo mňa maximálne arogantné a trúfalé, ak by som sa o to čo len pokúsil.

 

Často je mi útechou príbeh Cíbu a Mefibóšeta. Spomínate si naň? Mefibóšet bol vnuk kráľa Saula, ktorý bol chromý od detstva. Keď Saul zomrel a na trón sa dostal Dávid, vyhľadal Mefibóšeta, vrátil mu majetok jeho rodiny a dal mu miesto na kráľovskom dvore. Cíba bol Mefibóšetov správca, ktorý sa staral o jeho majetok.

 

Počas Absalomovej vzbury, keď kráľ Dávid utiekol z Jeruzalema, mu Cíba doniesol potraviny vo veľkej núdzi: „Cíba, sluha Mefibóšetov, išiel oproti nemu vedúc so sebou dvoch osedlaných oslov a na nich dvesto chlebov a sto zväzkov sušeného hrozna, sto hrúd letného ovocia, datlí a fíg, a kožica vína“ (2. Samuelova 16:1). Dávid sa ho opýtal, kde je Mefibóšet. Cíba odpovedal, „Hľa, zostal v Jeruzaleme, lebo povedal: Dnes mi navrátia, dom Izraelov, kráľovstvo môjho otca. Na to povedal kráľ Cíbovi: Hľa, tvoje je všetko, čo mal Mefibóšet.“

 

Dávid predpokladal, že Cíba hovorí pravdu a že Mefibóšet sa obrátil proti nemu. Vyniesol rýchly súd, zbavil Mefibóšeta jeho majetku a dal ho Cíbovi. No neskôr mal tento súd oľutovať.

 

Po potlačení vzbury sa Dávid vrátil do Jeruzalema a „Mefibóšet, syn Saulov, zišiel naproti kráľovi. A nebol ošetril svojich nôh ani nebol upravil svojej brady ani nebol opral svojich šiat od toho dňa, v ktorý bol odišiel kráľ, až do toho dňa, ktorého zase prišiel v pokoji.“ (19:24).

 

Dávid sa pýtal Mefibóšeta, „Prečo si nešiel so mnou?“ Odpovedal, „Môj pán kráľ, môj služobník (Cíba) ma oklamal. Lebo tvoj služobník povedal: Nože nech si osedlám osla a sadnúc na neho pôjdem s kráľom. Lebo tvoj služobník je chromý na nohy. A osočil tvojho služobníka u môjho pána kráľa.“

 

Dva úplne odlišné príbehy. Cíba hovorí, že Mefibóšet schválne zostal v Jeruzaleme a cituje jeho slová o tom, ako dúfa, že mu bude navrátené kráľovstvo. Mefibóšet hovorí, že Cíba odišiel s oslami a zanechal ho bez možnosti pripojiť sa k Dávidovi. Slovo proti slovu. A Dávid si uvedomuje, že nemá ako vedieť s istotou, ktorý z nich hovorí pravdu. Kráľ mu preto povedal, „Načo hovoríš ešte o svojich veciach? Povedal som, ty a Cíba rozdelíte si pole.“

 

Bolo to nespravodlivé. Ak hovoril pravdu Cíba, potom bolo nespravodlivé, aby mu bola vzatá polovica z toho, čo mu bolo dané. Ak hovoril pravdu Mefibóšet, bolo nespravodlivé, aby mal stratiť čokoľvek. No akú mal kráľ možnosť? Nebolo možné nijako dokázať, ktorý z nich bol v práve. A tak sa musel uspokojiť s niečím menším ako dokonalou spravodlivosťou.

 

Ako často sme v takejto situácii! Dvaja ľudia nám povedia svoje odlišné opisy tej istej udalosti. Možno jeden z nich vedome klame. Možno klamú obaja. A možno obaja hovoria pravdu tak, ako ju vidia. Tak alebo onak, nie sme v pozícii zistiť pravdu. A tak musíme zostať neutrálni.

 

Ako som povedal, tento príbeh je pre mňa útechou. Je pre mňa útechou vidieť, že Dávid urobil tú istú chybu, ktorú som často urobil ja. Vypočul si prvého človeka, okamžite vyniesol súd nad situáciou, a potom ho musel zobrať späť, keď si vypočul druhú stranu príbehu.

 

Ako často som urobil to isté a aké trápne bolo priznať, že som sa mýlil! No aspoň mám (slabú) útechu v tom, že môžem povedať, „Nie som prvý, ktorý túto chybu spravil. Dávid a ja, pochabí obaja.“

 

No potom je tiež útechou vedomie, že aj keď si Dávid vypočul obe strany príbehu, musel priznať, že si nemôže byť istý pravdou. Musel prijať, že nie je v jeho moci byť dokonale férový. Prečo je to pre mňa útechou? Lebo sa často nachádzam v podobnej situácii.

 

Väčšina rodičov sa pravidelne dostáva do tejto situácie. Dve deti sa naťahujú o hračku. Chcete vedieť, ako to celé začalo. Vypočujete si jedno dieťa, vypočujete si druhé. No nemôžete si byť istí, ktoré z nich hovorí pravdu. „V poriadku, nebude ju mať nikto.“ „No, keď sa správate takto, pôjdete dnes do postele skôr.“

 

Nie je to fér. Pre jedno z detí je to nespravodlivé. Jednému z nich to prešlo ľahko. Mama sa cíti previnilo. Cíti, že sa nejako mala pokúsiť byť dokonale spravodlivá. Ale nemôže. Žijeme v padnutom svete.

 

Je ľahké vykonať spravodlivosť, keď sú všetky fakty na stole a nikto ich nespochybňuje. Ak by mama bola prítomná, keď hádka začala, alebo ak by deti hovorili obe presne ten istý príbeh, mama by vedela situáciu vyriešiť rozhodne a rýchlo. No mnohé situácie, do ktorých sa dostávame, jednoducho nie sú takéto jasné.

 

Ako často musíme čeliť týmto komplikovaným situáciám? Odpoveď: veľmi často. V mojom prípade sú to často kresťanskí priatelia, ktorí mi chcú povedať o problémoch v cirkevných zboroch a kresťanských organizáciách. Pastor je zbavený úradu. Chce, aby som si vypočul príbeh o tom, ako nespravodlivo sa s ním zaobchádzalo. Zástupca cirkevného zboru chce, aby som pochopil, že správanie tohto pastora nedávalo cirkevnému zboru inú možnosť. Misionár sa vráti z misijného poľa. Chce, aby som vedel, ako zle sa k nemu správala príslušná misijná organizácia. Zástupca misijnej organizácie chce, aby som vedel, že celá chyba bola na strane misionára. Cirkevný zbor sa rozdelí. Ľudia z oboch táborov chcú, aby som počul o tom, ako zle sa správala tá druhá strana.

 

Vo väčšine prípadov sa odo mňa nežiada nič viac než súcit a určitý signál, že som na strane osoby, ktorá so mnou hovorí, no niekedy je v hre viac. Budeme naďalej podporovať daného misionára, ak začne spolupracovať s inou misijnou organizáciou? Budeme naďalej pozývať daného pastora, aby kázal v našom cirkevnom zbore?

 

Ťažké, ťažké, ťažké. Môj spolustarší Geoff a ja sme museli za posledné dva roky diskutovať o veľmi ťažkých prípadoch. A v niektorých prípadoch sme nikdy nenadobudli pocit, že sme situáciu skutočne uchopili. Museli sme urobiť rozhodnutia vediac, že nie sme v skutočnosti v pozícii rozsúdiť, kto je v práve.

 

Toto však nie sú len kresťania a cirkevné zbory, je tak? Niektorí z vás pravidelne čelíte tým istým problémom vo vašich rodinách a s vašimi príbuznými. Teta Marcia sa pohádala so sesternicou Emily. Nikto v skutočnosti nevie, ako táto hádka začala, ani kto je hlavným vinníkom. Počúvate, keď Marcia hlasito prejavuje nespokojnosť s Emily? Máte slobodu dať svojmu bábätku meno Emily, keď viete, že Marcia to bude brať ako osobnú urážku? Pozvete ich obe na svoje zlaté výročie s rizikom, že sa vám obe odcudzia?

 

Príbuzní, susedia, kolegovia v práci: títo všetci sa môžu pokúšať presvedčiť nás, aby sme im chytili stranu v ich sporoch. Opäť – ak viete, že celá vina patrí osobe A, mohli by ste cítiť povinnosť jej to takto priamo povedať. Ale zvyčajne to neurobíte. A tak v 99 % prípadov je jediná múdra reakcia vyhýbať sa danej veci na sto honov.

 

„A ktosi zo zástupu mu (Ježišovi) povedal: Učiteľu, povedz môjmu bratovi, aby si rozdelil so mnou dedičstvo! Ale on mu povedal: Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo za deliteľa nad vami?“ (Lukáš 12:13-14). Ježiš nebol ochotný zapojiť sa do ich sporu – Jeho jediným cieľom bolo varovať ich oboch a všetkých prítomných, aby sa chránili lakomstva (v. 15).

 

Áno, môže sa vyskytnúť jeden prípad zo sto, kde máme možnosť nechytiť stranu nikomu, ale fungovať ako zmierovateľ. No aj to je v najlepšom prípade riskantné: „Psa chytá za uši ten, kto idúc pomimo mieša sa do sporu, ktorý sa ho netýka“ (Príslovia 26:17). Zamiešajte sa do sporu a môžete to byť vy, kto skončí dohryzený.

 

Znamená to, že sa máme vzdať spravodlivosti? Dokonca aj v cirkevných zboroch? Uviedol som tu príklady, ako si kresťania navzájom ukrivdia, ako sa rozdelia cirkevné zbory, ako sú rodiny vo vojne. Chcem teda povedať, že by sme mali len pokrčiť nad tým všetkým plecami a prijať to ako súčasť života? Malo by nám prestať záležať na tom, že sa ubližuje nevinným ľuďom a že tým, ktorí im ubližujú, to prechádza? Ian a Lynette možno zažili neférové zaobchádzanie, no budú s tým jednoducho musieť žiť. Alebo možno ohovárajú cirkevný zbor, ktorý opustili, a jeho pastora, no ten to bude musieť jednoducho prijať. Je toto skutočne konečný záver?

 

Nie. Povedal som, že nemôžeme rozsúdiť každú situáciu a že sa ani nesmieme snažiť rozsúdiť každú situáciu. No je Sudca, ktorému môžeme poručiť každý prípad. Toto bola Pavlova istota, keď čelil všetkému tomu nespravodlivému zaobchádzaniu – často od iných kresťanov, ktorí ho falošne obviňovali a nesprávne posudzovali.

 

„A mne je to najmenším, aby som bol vami súdený alebo ľudským súdom. Ale ani sám seba nesúdim, lebo nie som si ničoho povedomý, ale tým nie som ospravedlnený; no, ten, kto ma súdi, je Pán. A tak nesúďte ničoho pred časom, dokiaľ nepríde Pán, ktorý aj osvieti skryté veci tmy a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy bude mať jeden každý chválu od Boha.“ (1. Korintským 4:3-5).

 

Pavol nachádzal pokoj v tom, že môže súd ponechať v rukách Boha – Sudcu, ktorý pozná každý detail každej situácie a ktorý koná dokonale spravodlivo, múdro a láskavo.

 

Niekedy Boh-Sudca dá jasne najavo svoj verdikt už tu na tomto svete. V situáciách, kde nevieme rozsúdiť, kto robí správne a kto nesprávne, Boh môže prozreteľne priniesť na svetlo skrytú pravdu. Pavol však vedel, že pravda o niektorých situáciách sa nikdy nezjaví na tejto strane súdneho dňa.

 

A tak hľadel za tento svet na príchod Pána Ježiša, ktorý nakoniec odkryje skutočný príbeh za každým konfliktom a tajnosti každého srdca. „Osvieti skryté veci tmy.“

 

V tak mnohých situáciách nesmieme „súdiť ničoho pred časom“. Vo svete plnom zmätku a nevyriešených otázok očakávame vo viere na Pána Ježiša.

 

 

Autor: Stephen Rees (pastor cirkevného zboru Grace Baptist Church, Stockport, UK)

 

Článok vyšiel s láskavým dovolením autora a periodika Evangelical Times, z ktorého bol prevzatý. Článok pôvodne vyšiel v zborovom časopise Grace Baptist Church s názvom „Letter from the Manse“. Link na článok v Evangelical Times: https://www.evangelical-times.org/50175/thinking-it-through-the-wisdom-of-withholding-judgement/

Copyright 2018 - 2020 © www.dobrasprava.sk